Učíme sa s chybami doma

Pri učení doma sa nevyhneme opravovaniu chýb. Na rozdiel od školského prostredia, je opravovanie chýb doma náročnejšie. Rada by som sa s vami podelila o to, na čo sme spolu s mojimi deťmi prišli a o to, čo pomáha nám. Rozmýšľali sme nad tým dlho a aj vy si doprajte čas na to, ako sa s chybami a chybičkami popasujete doma.

Čo som sa o chybách naučila ja ako mama

  1. Menej je viac. Niekedy sa nám nakopí veľa chýb naraz. Niekedy preto, lebo preberáme niečo ťažké či nové, inokedy preto, lebo máme deň blbec. Vtedy využívam to, že pri samostatnej práci jednoducho zozbieram  zošity a poviem, že ich opravím neskôr. Niekedy poviem, že pomenujem len jednu chybu, ktorá mi príde naozaj dôležitá a rada by som sa jej venovala viac.
  2. Pýtam si povolenie. Ak je opravovanie chýb emočne náročné, opýtam sa dieťaťa:
  • "Chceš vedieť, kde vidím chybu alebo nie?"
  • "Chceš si chybu opraviť alebo ti stačí, že som ti to povedala?"
  • "Chceš chybu tak nechať? Nevadí ti, že pošleme zošit s neopravenou chybou?"

Pýtam sa tak len vtedy, keď dokážem prijať aj odpoveď "Nechcem, si chybu opraviť"

  1. Dovolím dieťaťu odísť. Niekedy je upozornenie na chybu prijaté veľmi silnou emočnou reakciou. Hnevom, búchaním, hádzaním ceruzky alebo plačom. Niekedy je toho na dieťa veľa. Tak si dávame pauzu. Poviem: "Poď od stola a daj si krátku pauzu." Využívam ju na to, aby dieťa hnev vybilo - búcha alebo kope do podušky na to určenej alebo skúšame to, čo nám na hnev funguje. Niekedy sa len silno objímeme, aby sme nechali vyplaviť slzy von. Často som i ja nahnevaná. Vtedy väčšinou nahnevane poviem: "Choď od stola preč!" A keď sa upokojím, poviem: "Prepáč, bolo toho na mňa veľa. Nemala som na teba kričať."
  2. Pomaly ďalej zájdeš. Neopravujem chyby hneď, ako ich vidím. Dávam deťom čas, aby chybu našli samé. Pri čítaní slova/ vety / riadka čakám, kým dočítajú. Ak sa neopravia:
  • ukážem na ťažké slovo a poviem "Skús to po slabikách."
  • ukážem na písmenko, ktoré nemajú upevnené (pr.: a čítajú ako e) a poviem. "Skús si spomenúť aké je toto písmenko."
  • ak im to nenaskočí hneď, tak to poviem ja.

Po tejto príprave si slovo / vetu prečítame ešte raz. Samozrejme, ak chceme a emočne to zvládame.

Ako sa o chybách rozprávame?

Väčšinou sa o tom rozprávame, keď už robíme niečo iné len tak pomedzi reč alebo sa k tomu cielene vrátim. A všímame si znamenia života, tak to aspoň voláme my doma. Za ten čas spoločného učenia sa, sa nám chyby do života dostali pomerne často:

  • rozhovory pri jedení s tatinom. Rozprávali sme tatinovi, čo sme zažili a o čom sme sa učili. Ja som spomenula, že bolo ťažké opravovať chybu. Deti mali možnosť prerozprávať situáciu niekomu nezainteresovanému a ja počúvam a dostávam zrkadlo. Tatino má na vec často dobrý názor a najmä nadhľad.
  • poradím sa s nimi. Opýtam sa napríklad: "Ako vám chyby opravuje pani učiteľka?" alebo "Ako by som to mala robiť?" Deti sú úžasné a väčšinou ma nenechajú bez odpovede.
  • rozprávame sa, čo pre nás chyba znamená. Snažila som sa im povedať, že nás chyba chce vždy niečo naučiť. Opýtam sa: "Čo si myslíš, že ťa chcela naučiť vtedy?" Je to sranda, pretože keď sa mi nepodaril koláč a ja som sa hnevala, prišla Ema povedala: "Mama, čo si sa mala naučiť?". Poviem vám, mala som, čo robiť, aby som svoje pedagogické metódy neposlala niekam... :)
  • čerpáme z príbehov a rozprávok. Je to sranda, ale zrazu sme boli všímavejší k tomu, čo sa o chybách píše inde. Matej má rád Ninja korytnačky a zrazu v rozprávke počujeme ako majster Splinter hovorí: "S chyby sa môžeš učiť." Vtedy sme sa všetci na seba pozreli a usmiali. Čítame Harryho Pottera - Väzeň z Azkabanu. A pri našich rozhovoroch sme zistili, že chyby na nás pôsobia ako dementor (strážca čarodejníckeho väzenia, ktorý z ľudí odsaje šťastie). A ja vravím: "To je podobné ako s chybami. Niekedy mám pocit, že to máš rovnako aj ty. Keď ťa upozorním na jednu chyb, už vidíš len svoje chyby a zabudneš na to, čo si spravil správne" A tak si občas pri učení pomôžeme kúzlom "Patronus" - ochranným kúzlom.
  • nakreslili sme si chybu. Spoločne sme sa o chybe rozprávali. Matej i Emka nakreslili svoju predstavu chyby. Potom som nakreslila postavičku, kde som spojila niečo z Emkinej predstavy a niečo z Matejovej predstavy. Nakreslili sme si plagát, ktorý máme na očiach (my ho máme pripevnený na magnetickej stene tam, kde sa učíme). Deťom sa to páčilo a každý nakreslil svoj vlastný obrázok, kde "postavičku chybičku" nakreslil. A ja keď im opravujem chyby v zošite, kreslím túto postavičku k riadku alebo k slovu, kde je chyba.

Viem, že napriek tomu všetkému sa budeme stále hnevať. Ono sa to bez hnevu občas nedá. Najmä preto, že v každom hneve sa skrýva kúsok sklamania alebo smútku. V dnešných dňoch je veľa mojich on-line konzultácií práve o tomto. Tak ak máte pocit, že nechcete na všetky tie emócie ostať sami, ozvite sa.

Porozprávajme sa

vyplnením formulára súhlasím so spracovaním osobných údajov