Otvorte dary, ktoré prináša ADHD

Každý človek má silné a slabé stránky. To je niečo nezpochybniteľné. Čo však zpochybniteľné je, je prístup okolia, keď sa stretne s výnimočnosťou.

Šťastní v svojej všednosti

Ľudia si stanovili vlastné normy. Šťastne v nich žijú. Pohybujú sa v šedej zóne normality. Náš systém fungovania, je na túto normalitu nastavený. Školy majú na ňu nastavený systém vzdelávania. Úradníci majú na ňu nastavené formuláre. Lekári majú na ňu tabuľky a v prípade potreby pripravené lieky. Svet funguje v jednej šablóne.

Deti prekračujúce hranice

Deti žijúce s ADHD však túto šablónu prekračujú v mnohých oblastiach. Rozmýšľajú inak, správajú sa nepredvídateľne a učia sa iným spôsobom. Keď sa pozriem na tieto dve vety, poviem si:  "To je skvelé! Máme tu časť mozaiky, ktorá nám chýbala. Spolu môžeme vytvoriť farebnejší svet."
Keď sa však pozriem okolo sveta, nevidím radosť.

Pozitíva detí s ADHD

  • schopnosť nájsť alternatívne spôsoby riešenia problémov,
  • odvaha a nebojácnosť,
  • ochota riskovať,
  • umelecké cítenie a kreativita,
  • schopnosť vidieť v obrazoch,
  • schopnosť robiť viac vecí naraz,
  • túžba vyskúšať si nové veci,
  • odvaha povedať svoj názor či
  • schopnosť myslieť mimo zaužívaných šablón.

Keď je okolie slepé

Často sa však stáva, že je spoločnosť k týmto dobrým vlastnostiam slepá. Možno kvôli vnútornému nastaveniu ľudí hľadať normu. Možno kvôli strachu tolerovať inakosť. Neviem. Viem však, že kvôli tomu spoločnosť upiera zrak viac na slabé stránky detí s ADHD. Viem, že kvôli tomu spoločnosť skôr prehliada tie silné. V konečnom dôsledku sa ochudobňujeme. Kladieme väčšie nároky na deti s ADHD ako na tie bez diagnózy. V škole deti s ADHD často tlačíme do vopred pripraveného systému, pričom pri tvorbe systému, nemyslíme na ich potreby. Rodičia detí s ADHD častejšie bojujú so systémom, miesto toho, aby im bola ponúknutá pomoc. A kvôli tomu zahadzujeme dar, ktorí deti s ADHD v dospelosti môžu spoločnosti priniesť.

zdroj obr.: https://www.flickr.com/photos/jbird/99001476

Príbeh o veľkom dare

Nie je to môj príbeh. Je to príbeh, ktorý som počula od sira Kena Robinsona o Gylian Lynne. Ten príbeh začal otázkou "Ako si sa stala tanečnicou?"

Keď bola malá Gillian v škole, bola beznádejným prípadom. Zo školy raz napísali rodičom: "Gillian, má poruchu učenia." Nemohla sa sústrediť, vrtela sa a podobne. Dnes by povedali, že má ADHD. To však bolo v roku 1930 a ADHD ešte nebola objavená.

Gillian išla navštíviť s matkou odborníka. Čakala na stoličke a celých 20 minút si sedela na rukách, kým sa doktor rozprával s matkou o jej problémoch v škole. Na konci si k nej doktor sadol a povedal" "Gillian, počul som, čo Tvoja matka povedala a musím sa s ňou porozprávať osamote. Počkaj tu, hneď sa vrátime." A odišli z miestnosti. Ešte predtým, však doktor zapol rádio.

Keď vyšli z miestnosti, povedal matke: "Len sa na ňu pozerajte." V momente ako vyšli z miestnosti bola Gillian na nohách a hýbala sa do hudby. Niekoľko minút ju pozorovali, až sa lekár otočil k matke a povedal: "Pani Lynne, Gillian nie je chorá, ona je tanečníčka. Zoberte je do tanečnej školy."

"A čo sa stalo potom?", opýtal sa Ken Robinson. Gillian pokračovala v príbehu.

"Mama ma tam zobrala. Nevieš si predstaviť, aké to bolo úžasné. Vstúpili sme do tej miestnosti plnej ľudí ako som ja. Ľudí, ktorí nevedeli ticho obsedieť. Ľudí, ktorí sa museli hýbať, aby mohli rozmýšľať."

Neskôr Gillian prijali do Kráľovskej baletnej školy. Stala sa sólistkou a mala skvelú kariéru. Založila vlastnú spoločnosť - Tanečnú spoločnosť Gillian Lynne. Vďaka nej vznikli niektoré z najslávnejších hudobných a divadelných produkcií v histórii, potešila milióny ľudí a je multimilionárkou.

Niekto iný by jej dal možno lieky a povedal by jej, aby sa utíšila. Našťastie niekto iný tam videl dar, ktorý bolo treba otvoriť.

Zdroj príbehu: https://www.youtube.com/watch?v=iG9CE55wbtY Zabíjajú školy kreativitu?

Toto video si rozhodne pozrite. Sú tam aj titulky, ak je pre vás angličtina bariérou. Nájdite si 20 minút. Ja si ho prezerám minimálne raz ročne. Vždy v ňom objavím nejaké iné zaujímavé posolstvo a vždy sa zaručene zabavím. Ken Robinson, ak by nebol poradca v oblasti vzdelávania, mohol by byť určite zabávačom.