Neistá vzťahová väzba: nie je to koniec – ale začiatok zmeny

Nie vždy sa vzťah medzi matkou a dieťaťom vytvára tak prirodzene a ľahko, ako by sme si priali. Niekedy doň vstúpia okolnosti, ktoré ho skomplikujú. V tomto blogu si povieme niečo o tom, čo môže viesť k vzniku neistej vzťahovej väzby — a prečo je dôležité pozerať sa na tieto situácie s porozumením.

Teória vzťahovej väzby

Je teória na ktorú sa odvoláva mnoho psychoterapeutických a terapeutických prístupov, vrátane terapie hrou. Je nitkou, ktorú si všímam, keď ako hrová terapeutka pomáham rodinám. Jej autorom je J.Bowlby, ktorý ako prvý rozoznal biologickú zakorenenú nutnosť citovej väzby dieťaťa k matke. Výskum M. Ainswortovej objasnil, že kvalita neverbálnej komunikácie určuje pocit istoty a neistoty vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.  Aj preto sú práve Bowlby a Ainswortová často skloňovaní ako tí, ktorým za túto teóriu môžeme ďakovať.

Na základe raných skúseností rozdelili ľudí do štyroch kategórií

• ľudia s bezpečnou vzťahovou väzbou
• ľudia s neistou vzťahovou väzbou odťažitou
• ľudia s neistou vzťahovou väzbou ambivalentnou
• ľudia s dysorganizovanou vzťahovou väzbou

V práci s rodinami verím, že aj neistý začiatok sa môže postupne meniť na bezpečný vzťah.

Neistá vzťahová väzba

Nie je možné, aby sme všetci mali bezpečnú vzťahovú väzbu. Aj my samotní sme nejakú nadobudli na základe raných skúseností od svojich rodičov. To, čo je však možné, je posilňovať náš vzťah a posúvať ho smerom k tej vytúženej bezpečnej. Aj o tom sú všetky naše rodičovské snahy, knihy či návštevy kurzov. Rada by som jedným dychom povedala, že neistá vzťahová väzba nie je koniec sveta.

Príčiny vzniku neistej vzťahovej väzby

Existujú okolnosti, ktoré spôsobujú, že pripútanie sa dieťaťa k mame či inej osobe je slabé. V texte používam slovo „matka“, najmä preto, že tieto blogy čítajú najmä matky. Správne by bol vhodnejší termín vzťahová osoba, ktorou môže byť ktokoľvek, kto sa o dieťa stará. Vedie k vytvoreniu neistého vzorca. Veľmi často sa s nimi stretávam, keď sa s rodičmi rozprávame o okolnostiach tehotenstva, pôrodu a obdobia po pôrode. Toto je zopár príkladov:

• ťažkosti počas tehotenstva, ktoré vyústia do nízkej pôrodnej hmotnosti či infekcie, ktoré spôsobia odlúčenie medzi matkou a dieťaťom. Dieťa môže prvé dni či týždne stráviť v inkubátore, pobyt v nemocnici je plný cudzích ľudí, ktorí sa dotýkajú dieťaťa. Nehovoriac o tom, že mnohé zákroky sú bolestivé.
• vážne ochorenia v ranom detstve vyžadujúce si hospitalizáciu. Na tieto udalosti môžeme nazerať ako na záťažové, kedy je dieťa mimo rodinného prostredia. Môžeme však vnímať aj to, že ak prežívajú rodičia obavy o dieťa, sú menej emočne prístupní nie len pre neho ale aj pre súrodencov.
• ochorenie matky. Ochorenie – fyzické či psychické – môže znížiť schopnosť „byť emočne dostupnou“ pre dieťa a dokázať dostatočne citlivo reagovať na dieťa. Ochorenia, ktoré si vyžadujú hospitalizáciu, spôsobujú aj fyzické odlúčenie, ktoré neprispieva pripútavaniu.
• stres v rodine. Akútny či chronický stres je ďalšou priťažujúcou okolnosťou. Pokiaľ rodina prežíva ťažké obdobie (ako napr.: rozchod rodičov) alebo prežíva ekonomickú neistotu, stres v práci, starostlivosť o chorého člena rodiny či úmrtie v rodine. Toto všetko sú okolnosti, ktoré môžu viesť k menšej emočnej dostupnosti a spôsobovať pocity neistoty u dieťaťa.
• charakteristiky na strane dieťaťa. Niektoré deti sa narodia s vývinovými oneskoreniami, ktoré spôsobujú ťažkosti s jasnou signalizáciou potrieb smerom k rodičom. Títo rodičia môžu ťažšie porozumieť signálom čo spôsobuje mnoho každodenných ťažkostí. Napríklad ťažkosti s utíšením plaču, ťažkosti s kŕmením, ťažkosti s uspávaním. Mnohé oneskorenia či neurodivergencie sa dajú zdiagnostikovať v neskoršom veku a toto obdobie môže byť veľmi zmätočné pre rodičov. Rodičia môžu cítiť viacej neistoty a obáv, pretože nerozumejú dieťaťu. Niekedy sa tieto ťažkosti objavujú v dôsledku temperamentu dieťaťa. Alebo ak je dieťa povahovo „viac do rodiny otca“ a matke sa ťažšie napája na dieťa.
• rodičia s vlastnou ranou históriou traumy. Mnohí rodičia mohli mať vlastné rané skúsenosti odovzdané od svojich rodičov. Ak si ako deti nezažijeme skúsenosti s emočným prijatím a prístupnosťou, nemáme „know how“ ako ju odovzdať ďalej. Rodičovský štýl, ktorý sme si zažili často opakujeme naprieč generáciám. Ak sa aj snažíme tento štýl meniť, je pre nás ťažké prenášať skúsenosť, ktorú nemáme zažitú.

Možno ste sa v niektorých riadkoch našli. Možno ste si spomenuli na momenty, ktoré neboli ľahké.  Ak by bola len jedna vec, ktorú by som vám rada odovzdala, tak by to bola táto

Neistá vzťahová väzba nie je zlyhanie. Je to príbeh, ktorý sa stále píše.

Na mojich vzdelávacích kurzoch sa snažím, aby som vám pomohla prepísať tento príbeh s mojou podporou.

Vzťah medzi mamou a dieťaťom nie je o dokonalosti. Je o malých, každodenných momentoch — o snahe porozumieť, priblížiť sa, byť o kúsok viac prítomná ako včera. Aj keď ste nezažili všetko, čo ste potrebovali, stále môžete byť tým človekom, ktorý ponúkne svojmu dieťaťu viac bezpečia. Nie dokonalo. Ale dosť dobre.

Niekedy je práve to „dosť dobre“  ten najbezpečnejší priestor.

Zdroj: Golding, K.S.: Foundations for Attachment Training Resource, Jesica Kingsley Publisher: London, Wallin, D.J.: Vazba v psychoterapii. Praha: Portál.