Koľkokrát sme si my mamy povedali, že nás ten hnev opäť premohol? Často ťaháme šnúru večerných predsavzatí, že zajtra to už dáme, aby sme počas dňa zistili, že sme opäť akoby v nejakom zlom sne. Väčšina rodičov, s ktorými na kurzoch preberáme pocity hnevu, sa obávajú ohrozenia vzťahu, ktorý je v stávke. Hnev detí a naša úloha sprevádzať deti pri jeho prežívaní je jednou z mnohých rodičovských výziev.

Existujú mnohé prístupy, ako na toto sprevádzanie nazerať. Ja mám rada ten, kde sa snažíme hnev pochopiť a aj precítiť. Dnes sa pozrieme na to, ako sa detský hnev odráža v nás rodičoch.

Rodičovský hnev je dôležitý pocit

Riešenie výchovných situácií sa deje vo vzťahu. Aj preto nie je možné, seba ako mamu či otca, odčleniť či potlačiť. Často, keď sa s rodičmi na kurzoch o tejto téme rozprávame, veľmi rýchlo začnú znieť vety. „Áno, som veľmi unavená.“ „Už si ani nepamätám, kedy som sa vyspala“ „Prežívam teraz veľmi stresové obdobie, začala som chodiť do práce a je ťažké všetko skĺbiť“

Viac o tom, prečo sa na deti hneváme, sa môžete dozvedieť v mojom autorskom článku pre Eduworld.

Základná pravda o rodičovstve je, že musíme ako rodičia, myslieť na seba. Bez nás tento rodinný systém nebude fungovať. Na to, aby sme boli schopné a schopní vychovávať, potrebujeme vkladať do vzťahu seba. Inak mnohé skvelé odporúčania sa stávajú, len technikami či strohými vetami.

„Vidím, že sa hneváš.“ Táto veta nie je zlá, ale bez emočnej energie, bez napojenia sa na emóciu dieťaťa, je to len veta.

Pozvanie na zamyslenie: Ak cítite, že sa kopí u vás doma veľa hnevu, začnite oddychovať a starať sa o seba. Keď si dovolíme priznať vlastný hnev, môžeme si začať viac všímať, kde ležia naše hranice.

Zachytiť vlastnú hranicu pri hneve je dôležité

Mám rada, keď sa v diskusii dostávame k pocitom rodičov. Často vidím snahu pomôcť dieťaťu, zabezpečiť dieťa. Ale kde si v tom celom ty milá mama či milý otec? Mám radosť, ak sa nám darí vnímať signály vlastného hnevu. Tento pocit nás ochraňuje a upozorňuje, že niečo nie je v poriadku.

Mnohokrát sú výchovné situácie neprehľadné. Čo je vlastne podstata konfliktu? Pocity vlastného hnevu, môžu byť tou pomocnou rukou, ktorá nám pomáha identifikovať, čo je to dôležité pre nás.

Na kurze Filiálnej terapie sme sa rozprávali o zadávaní hraníc. „Nerozumiem tomu, aký to má zmysel. Moje dieťa sa vôbec nehrá, vôbec v tej hre neukazuje, to čo prežíva. A robí veľký neporiadok, ktorý musím upratať ja, keďže deti na polhodinke upratovať nemusia.“

Toto sú tie významné momenty. Učiť rodičov rozpoznať, kedy je ich vlastná hranica narušená. Porozumieť tomu, čo mi vadí a ako to komunikovať v súlade s hodnotami. Deti často nenapĺňajú naše očakávania a nám naša vynaložená snaha zrazu nedáva zmysel. A často naše vlastné hranice, sú posunuté inde, ako hranice spoločnosti alebo odporúčaní z kurzov či knižiek. Práve v tom vidím pridanú hodnotu, ak vás niekto sprevádza počas kurzu.

O niečo neskôr pozeráme krátku ukážku hry medzi mamou a dieťaťom. Rozoberáme krehké momenty vzájomnej interakcie. Každý si všimne niečo iné a prináša svoj pohľad. Mama hovorí: „Rozmýšľala som nad zadaním hranice, ale nechcela som pokaziť tú krásnu chvíľu.“ Zastavili sme sa pri tomto momente. Znel nám až príliš známo. Niekedy nedávame hranicu dieťaťu, lebo nechceme niečo pekné pokaziť. Nemusí to byť problém. Ale ak po tomto rozhodnutí nasleduje náš výbuch hnevu o 30minút neskôr, je bezpečnejšie  pre vzťah radšej zadať hranicu skôr. Ešte kým ju vládzeme dať bez emočného pretlaku.

Pozvanie na zamyslenie: vnímajte hnev, ako komunikačný signál, ktorý vás upozorňuje, že máte nejaké túžby a upozorňuje vás na to, že niečo treba zmeniť. Ak dokážete vnímať hnev skôr, keď je ešte len takým malým hláskom nespokojnosti, s vyššou pravdepodobnosťou nastavíte hranicu skôr. Vďaka tomu sa vyhnete veľkému hnevu, ktorý už väčšinou znamená krik a hádka.

Budovanie zručností, nás robí šťastnejšími rodičmi

Veľmi často situácie okolo detského hnevu spochybňujú nás, ako rodičov. Môžu narážať na naše sebavedomie, môžu v nás otvárať strach o budúcnosť dieťaťa. Tieto situácie často otvárajú aj naše zranenia z detstva.

Budovanie zručností nám ukazuje ako to zvládnuť a nestratiť v tom seba.

Môžeme sa učiť ako nebrať správanie dieťaťa osobne. Môžeme sa učiť vidieť za správaním len snahu dieťaťa komunikovať s nami nejaké svoje potreby. Môžeme sa učiť, ako nestratiť v týchto situáciách kontrolu. Toto sú dôležité momenty. To už akú techniku zvolíme, či už knižkové logické dôsledky alebo filiálkové zadávanie hraníc, je len spôsob. Často mám skúsenosť, že učenie zručností musí ísť oveľa hlbšie, ako len k používaniu techník.

Pozvanie na zamyslenie: neostávajte v tom sami. Využite možnosti rodičovských kurzov. Pomôžu vám cítiť sa lepšie.  Zážitkový kurz Sila hnevu je venovaný spoznávaniu hnevu a učeniu sa zručnostiam.