Ako zvládnuť adaptáciu na škôlku a školu: Čo dieťa potrebuje
Škola je už týždeň v plnom prúde a vaše dieťa so slzami v očiach alebo s hnevom v hlase hovorí: „Ja tam nejdem! Nechcem ísť do školy!“ Táto situácia je pre mnohých rodičov vyčerpávajúca a vyvoláva pocity bezmoci. Ale nie ste v tom sami. Každý september sa môj telefón ozýva častejšie práve so žiadosťou, aby som rodičom pomohla zvládnuť adaptáciu.
Adaptácia s väčším pokojom
Väčšinou sa snažím, aby u mňa rodičia získali praktické nástroje, ale aby si v spolupráci so mnou prehĺbili svoje porozumenie. Odvolávam sa najmä na princípy terapie hrou zameranej na dieťa (CCPT) a na princípy Terapeutického rodičovstva. Verím, že práve tieto dve teoretické východiská vám pomôžu zvládnuť adaptáciu s väčším pokojom.
Základným pilierom terapie hrou zameranej na dieťa je pochopenie, že deti do 9 veku života často nedokážu svoje zložité pocity vyjadriť slovami. To, čo nevedia pomenovať, nám ukazujú prostredníctvom svojho správania. Ak sa naučíme tento „jazyk“, dokážeme dieťaťu pomôcť spracovať emócie, o ktorých ešte nevie hovoriť. Môžeme sa učiť zručnosti, ktoré uľahčujú deťom vyjadrenie emócií ako je tzv. pomenovanie činnosti (tracking) a reflexia pocitov. Kurz vo Filiálnej terapii pomáha rodičom nájsť aj iný spôsob ako na to- nedirektívna hra, ktorá sa vie stať hlavným komunikačným nástrojom.
Terapeutické rodičovstvo zas pomáha pomôcť nám precítiť, ako typ vzťahovej väzby ovplyvňuje našu komunikáciu a potreby, ktoré sú ukryté pod povrchom.
Čo sa deje pod povrchom?
Vždy ma to zaujíma. Nie len u detí, ale aj u vás rodičov. Správanie vnímam ako formu komunikácie. A učím, aby svoje správanie citlivo vnímali rodičia u seba, aj u dieťaťa. Keď je rodič podráždený, je to často prejav obáv a bezmoci, pretože nevie, čo ešte by mohol spraviť. Keď dieťa kričí, plače alebo odmieta spolupracovať, ide o vonkajší prejav emocionálneho nepokoja. Hnev, smútok či strach sú v období adaptácie na školu či škôlku často viditeľnou maskou pre hlbšie emócie:
- Strach z neznámeho: Nové prostredie, cudzie tváre a neistota.
- Úzkosť z odlúčenia: Obava, či preň rodič naozaj príde.
- Obavy z pravidiel: Strach z toho, či dieťa zvládne sedieť v pokoji, jesť v určenom čase alebo spať v spoločnej miestnosti.
Naším cieľom je „vstúpiť do emocionálneho sveta dieťaťa“. Nechcem, aby ste robili „techniky“, ale učíme sa byť prítomnými a emocionálne sa spojiť s tým, čo dieťa prežíva. Verím tomu, že keď dieťa pocíti že jeho vnútorný svet je pochopený, môže dôjsť k emocionálnemu uvoľneniu.
Ak máte pocit, že by ste radi našli zručnosti ako sprevádzať deti smóciou hnevu, dávam vám do pozornosti víkendový zážitkový kurz Sila hnevu. V roku 2026 sa bude konať v Bratislave 27.-29. november.
Ako to môžete skúsiť?
Dnes vám predstavím pár nástrojov, ktoré verím, že budú nápomocné, aby ste si pripravili pôdu pre vytvorenie spojenectva medzi vami a dieťaťom.
Pomenovanie činnosti (tracking)
Pomáha nám nadviazať spojenie, vyslať signál dieťaťu, že je vnímané. Nič viac. Len to že je vnímané. Nesnažíme sa naň vyvíjať tlak napríklad tým, že chceme, aby sa utíšilo, aby bolo všetko v poriadku, aby prestalo cítiť. A tak len pozorujeme a jednoducho konštatujeme, čo vidíme a čo počujeme.
„Dnes ráno si obúvaš topánky naozaj pomaly,“ alebo „Tisnú sa ti slzy do očí.“ či „Mračíš sa na mňa.“
Tieto jednoduché konštatovanie znižujú napätie a pripravujú priestor pre hlbšiu prácu s emóciami. Sú takou predohrou, nadviazaním kontaktu.
Reflektovanie pocitov
Ide o verbálne zrkadlenie emócií, ktoré u dieťaťa pozorujete (verbálne aj neverbálne). Vďaka tomu dieťa môže získavať slová, pre pocity ktoré cíti. Časom mu slová pomôžu nahradiť plač a krik. A vďaka reflexii môže cítiť, že vám na ňom záleží. Že rozumiete tomu, čo cíti. Reflexia emócií je podľa mňa čarovná a dieťa vďaka nej získava:
- Validáciu emócií: Posielate správu, že pocity dieťaťa sú dôležité a akceptované.
- Zvýšenie sebauvedomenia: Dieťa sa učí identifikovať a pomenovať, čo sa v ňom deje.
- Budovanie dôvery: Ukazujete empatiu a snahu skutočne porozumieť jeho svetu.
- Rozvoj slovnej zásoby: Dieťa získava pojmy pre svoje emócie, čo v budúcnosti nahradí krik a hnev.
Základom je vyhnúť sa alebo aspoň znížiť frekvenciu týchto komunikačných faulov:
- Hodnotiace výroky: pr. Už si veľká, nerob cirkus. Neposudzujte, či je pocit „správny“. Jednoducho ho konštatujte.
- Otázky „prečo“: Dieťa často nevie, prečo sa tak cíti. Otázka „prečo“ len zvyšuje jeho frustráciu. Zároveň ho otázka odpája od emócií a môže spôsobiť zahltenie.
- Neladíte sa na neverbálne signály: Napríklad hovoríte nahnevanému dieťaťu jemne a v zdrobnelinách. „Búchaj tu do tejto poduštičky“
Reflektujúci jazyk je oveľa citlivejší. Veď posúďte sami, čo by ste si pre seba vybrali?
- „Už si veľký, veľké deti neplačú.“ alebo „Vidím, že si teraz smutný, lebo sa ti ťažko lúči.“
- „Ále prosím ťa, veď to tam nemôže byť až tak zlé.“ alebo „Zdá sa mi, že si teraz nahnevaný, lebo by si radšej zostal doma.“
- „Nič sa nedeje, to bude dobré.“ alebo „Mám pocit, že sa trochu bojíš, čo sa v škôlke bude diať.“
- „Už naozaj prestaň.“ alebo „Vyzerá to, že máš obavy, či pre teba prídem. Prídem hneď po spinkaní.“
Čo ešte nám môže pomôcť to všetko zvládnuť?
Medzi moje obľúbené aktivity ešte patrí.
Priznanie túžby vo fantázii
Siaham po nej, keď dieťa vyjadruje nereálnu túžbu (napr. ostať doma)
„Aj mne by sa páčilo, keby sme mohli byť dnes celý deň spolu, čítať si knižky a hrať sa v pyžame. Kiežby sme mali taký čarovný stroj, čo by zastavil čas, však?“ Takto uznať túžbu neznamená, že dieťa ostane doma. Znamená to, že uznávate jeho túžbu, čím znižujete jeho vnútorný odpor a budujete blízkosť.
Talizman a „začarovanie predmetu“
Vyberte osobnú vec (fotku, náramok, šatku) a spoločne ju „začarujte“. Tento predmet bude dieťaťu v škôlke pripomínať spojenie s vami a dodá mu pocit bezpečia. Niekedy pomôže, ak dieťaťu dáte do skrinky šatku, ktorú máte aktuálne na krku. Ako istotu, že prídete a vrátite sa po ňu (aj po dieťa 🙂
Rituál lúčenia
Vytvorte si krátky, nemenný rituál (napr. pusa do dlane, špeciálne tlesknutie), ktorý dieťaťu signalizuje: „Teraz odchádzam, ale určite sa vrátim.“
Adaptácia nie je jednorazová udalosť, ale proces, ktorý vyžaduje čas a trpezlivosť. Pre dieťa je najdôležitejšie zistenie, že „mama a otec sa vždy vrátia“. Snažila som sa vám predstaviť čriepky, ktoré môžu pomôcť dieťaťu cítiť porozumenie. Buďte k sebe aj k dieťaťu láskaví – každý malý krok k porozumeniu emóciám buduje celoživotnú istotu.
Neistá vzťahová väzba: nie je to koniec – ale začiatok zmeny
Nie vždy sa vzťah medzi matkou a dieťaťom vytvára tak prirodzene a…
Ste tím Halloween alebo pamiatka zosnulých?
Prelom októbra a novembra je často obdobím, ktorý delí ľudí na tímy…
Ako zvládnuť detský hnev bez výbuchov: začnime od seba
Koľkokrát sme si my mamy povedali, že nás ten hnev opäť premohol?…
Komentáre