Zo dňa na deň sa mnohým z nás zmenili životy. Zrazu sme zatvorení, zneistení a ocitli sme sa v nových roliach. Nikto nás na to nepripravil.

Emócie sa na všetkých frontoch

Je ráno 6:30 a počujem hlasy z detskej izby. Uff, prečo tie deti vstávajú tak skoro. Napadne ma a zakutrem sa hlbšie pod perinu, pretože viem, že už mi ostáva len pár minút.

6:40 (podráždenie) Matej sa potichu plíži, aby nechal otcovi odkaz pri posteli. „TATI, VELMI BI MA POTEŠILOAK BI SI SA SO MNOU ZARHAL“. Veľmi ticho odchádza, až na to, že práskne dverami. Bác! Muž sa prevráti a vzdychne: „To koľko je hodín?!“ Včera musel byť dlho hore, pretože musel ešte do noci pracovať.

6:50 (hnev) „Hééj, čo robíš?“, ozve sa z detskej izby. Vstávam.

7:15 (nedočkavosť) „Mamííí, kedy už bude to učenie v telke?“ Matej sa teší, pretože sme im poslali fotku a verí, že bude v telke.

7:45 (otravná nedočkavosť) „Mamííí, kedy to už bude?“ Ukazujem deťom na hodinách, koľko je štvrť na 10.

9:20 (sklamanie) „Blbé učenie. Veď to nie je fér. Veď oni vôbec neukázali ani jednu kyslíkovú dráhu.“ Áno, uhádli ste. Nevybrali našu fotku z tých 500, čo im prišli.

10:45 (hnev pri učení) „Matej, nedávaj si tú ceruzku do úst! Koľkokrát ti to mám opakovať!“ Vybuchla som.

11:20 (smútok) „Je mi smutno za Jankou.“ Učíme sa a Emka si spomenula na svoju pani učiteľku.

13:15 (radosť) Sedíme, obedujeme a chichúňame sa na rodinných vtípkoch.

14:00 (smútok). Plačem. Dotkla sa ma bezvýznamná poznámka môjho muža.

14:30 (sklamanie). „Ja sa nudííím. Ja chcem ísť von. Ja sa chcem bicyklovať. A vôbec nemôžeme. Musíme tu byť zatvorení.“

Deň pokračuje ďalej.

Ako vôbec prežiť tie emócie?

Úprimne neviem. Ani neviem, čo nás čaká. Ako mnohí z nás som prvýkrát v takejto situácií. Ale skúsim svojou troškou.

1. priznajme si svoje emócie a dotknime sa ich. Neobviňujme sa za pocity, ktoré máme. Nepotlačujme ich. Ak potrebujeme plakať, plačme (najlepšie v náručí niekoho iného). Ak potrebujeme kričať, vykričme sa (nie na druhých :), ale myslím skôr do podušky alebo ten hnev vyboxujme von.
2. šetrime sa. Viem, že mnohí zrazu majú priestor na umývanie okien, upratovanie zašitých kútov bytu, venovania sa svojmu hobby. Ak to tak máte, super. Rovnako však viem, že mnohí sa zrazu ocitli v neuveriteľnom nápore. Domáce práce, práca, učenie detí, varenie… Priznám sa, že ja som viac v tomto móde a viem, že je ťažké si nájsť priestor na seba. Ale hľadám ho. Jednoducho viem, že mi to pomôže ďalej. Mnohí sme odkázaní na veľmi krátke „dopovače“ energie (pomalá sprcha, kedy sa starostlivo venujem svojmu telu, 30 min čítania knihy, sadnutie si na balkón a telefonát kamarátke atď.)
3. vyberajme si kvalitu a množstvo informácií. Skúste si prijímanie informácií dávkovať primerane a v časových úsekoch. Ja už cítim celkom kvalitný informačný pretlak. Informácie o epidemiologickej situácií, ale rovnako dobre mienené rady o tom ako sa učiť s deťmi. Takže počas dňa si už nepozerám sociálne siete. Vyberajte si zdroje informácií. Niekto preferuje sociálne siete (pre mňa je však už náročné sa preberať zdrojmi a zvažovať, čo si z toho kvanta vyberiem), iný si prečíta správy v novinách, ktorým dôveruje alebo si pozrie správy v TV.
4. zachovajte si rytmus. Akokoľvek sa situácia zmenila, váš deň môže stále byť v rytme. Rytmus nám pomáha zmysluplne fungovať. Vďaka nemu máme vytvorený čas na to dôležité. Nám sa v rodine vytvorili určité nemenné sekvencie ako napr.: po raňajkách sa učíme, od 11:00 varím obed, večer si pozeráme rozprávku v TV… Rytmus však pomáha deťom a nám aj v rešpektovaní. Napríklad, deti vedia, kedy je čas vyhradený na učenie a tak so mnou nevyjednávajú kde a kedy sa budeme učiť.

Odpúšťanie a ospravedlňovanie

Mám pocit, že akokoľvek sa budeme snažiť, nebude ľahké ustáť tie emócie bez výbuchov. Avšak, Garry Landreth, autor kurzu rodičovských zručností Filiálna terapia, má čarovnú vetu. „Nie je dôležité, čo urobíte, ale to, čo urobíte potom.“ Takže tu sa môžete pozrieť na paletu našich možností ako si hovoríme prepáč.

• Osobné ospravedlnenie. Keď vybuchnem a na deti nakričím, prídem a ospravedlním sa. „Prepáč, že som na teba kričala. Aj keď som bola nahnevaná, nemala som na teba kričať. Odpustíš mi?“ – je to zaujímavé, ale nepoznám láskavejšie tvory ako sú deti. Väčšinou mi odpustia hneď na prvýkrát.
• Hodíme to za hlavu. Vymyslel to môj syn, keď mal asi 4 roky. Raz pri ospravedlňovaní som sa ho pýtala, či by sme to mohli hodiť za hlavu. A on to zobral doslovne. Chytili sme sa za ruky, raz, dva, tri a šup to za hlavu. Ostalo nám to do dnes ako taká naša tajná ospravedlňujúca šifra.
• Objímeme sa. Niekedy deti nevládzu počúvať moje „prepáč“. Preto sme si vymysleli ospravedlňovanie bez slov, kedy sa objímeme.
• Náprava. Ďalšou formou ospravedlnenia je, hľadanie odpovede na otázku, čo by dotknutej osobe spravilo radosť. A tak, keď sa stane nejaká krivda, nezdráham sa opýtať: „Je niečo, čo môžem pre teba spraviť, aby som ti spravila radosť?“ Ak je to v mojich silách, tak to spravím.
• Odkaz alebo obrázok. Niekedy so mnou deti nechcú hovoriť. Sú na mňa veľmi nahnevané. A tak im miesto ospravedlnenia, kreslím odkazy a obrázky.
• Poprosíme o rešpekt. Odkedy som na jednom workshope spoznala metódu Theraplay, rozšírili sme svoje portfólium o prosbu. Ten, ktorému bolo ublížené naformuluje svoju prosbu tomu, kto mu ublížil svojim správaním: „Prosím, nabudúce na mňa nekrič“

Schválne to píšem z pohľadu, kedy som ja mama hovorila mojim deťom prepáč. Je to preto, že mojim správaním ich učím. Sociálne učenie ma zatiaľ nesklamalo a moje deti, verne opakujú to, čo odo mňa odkukali.

Verím, že to zvládneme a veľmi si prajem, aby to bolo, čo najskôr.

Ak sa cítite, že strácate pôdu pod nohami, mžno by vám padlo vhod poradenstvo pre vás, ktoré je prístupné on-line. V prípade, že je toho naozaj moc-moc-moc, je tu aj poradenstvo s prvkami terapie hrou pre deti. Jedno či druhé, nemusíte s tým byť samé a sami.